Autor: Mons. Stanislav Stolárik | rožňavský diecézny biskup
Zdroj: © Duchovný Pastier, č. 10/2021, s. 460-468 | vydáva Spolok sv. Vojtecha | Trnava 2021
Datum napsání:
08.12.2021
Svätý Jozef nás učí ako v pokore prijímať Božiu vôľu a ako milovať Ježiša Máriu
Vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete... a tak sa vybral aj Jozef z Galiley z mesta Nazaret do Judei...“ (porov. Lk 2,1-5).
Vyšiel teda rozkaz od cisára Augusta - od svetskej moci, aby sa vykonal súpis obyvateľstva. Čosi podobné poznáme už z roku asi 1800 pred Kristom, keď sa v meste Mari konal takýto súpis. Cisár Augustus mal podrobený aj Egypt, v ktorom sa už predtým pravidelne každých 14 rokov konával takýto súpis, keďže Egypt na vtedajšiu dobu bola už značne vyvinutá krajina, aj čo sa týka spravovania. Preto, jednoducho každých 14 rokov chcel egyptský faraón vedieť nielen počet obyvateľstva, ale ako to často býva, pochopiteľne aj súpis majetku jednotlivých obyvateľov. Bolo to preto, aby potom podľa toho mohli byť stanovované dane, ktoré sa v Egypte odvádzali faraónovi a ktoré slúžili, aby sa mohla udržiavať krajina. Augustus, ktorý poznal tento systém, si ho osvojil a aj v danom čase, o ktorom hovorí evanjelium, vydal rozkaz pre krajinu, v ktorej žil Jozef s Máriou a v ktorej sa mal narodiť Ježiš.
Keďže táto praktika už bola implantovaná aj v rímskom zákone, podľa rímskych pravidiel sa postupovalo tak, že každý sa prihlásil v mieste svojho aktuálneho bývania. Čo sa týka židovského práva, podľa neho obyvatelia sa išli prihlásiť tam, odkiaľ pochádzali, na miesto svojich koreňov, svojho pôvodu. Je do určitej miery zaujímavé, ako je to možné, že Rimania pristúpili na tento židovský model a dovolili vykonať súpis práve podľa neho. Ak teraz nahliadneme do židovskej tradície, aj Mojžiš, ktorý bol vychovaný v kultúre Egypta, počas púte z Egypta na púšti tiež nechal sčítať mužov nad 20 rokov. A to prvorodených a tiež Levitov. Sčítaniu ľudu na Pánov príkaz sa venuje kniha Numeri hneď v prvých kapitolách. Príkaz, ako to má na základe sčítania prebehnúť aj s daňou pre svätyňu, opisuje kniha Exodus (porov. Ex 30,11-16).
Potom je veľmi známe sčítanie, ktoré nechal vykonať Dávid, ale vieme veľmi dobre, že tento úmysel sa Pánu Bohu nepáčil. Chcel potrestať kráľa a tak zoslal na krajinu mor. Čítame o tom v Druhej knihe Samuelovej v 24 kapitole alebo v Prvej knihe kroník v 21 kapitole. Len Boh mal výhradné právo na ľud, ktorý považoval za vyvolený a jedine on mal právo poznať počet tohto ľudu. Ešte o jednom sčítaní sa dozvedáme zo židovskej tradície. Keď po babylonskom zajatí Ezdráš a Nehemiáš robili súpis zachránených, teda tých, ktorí sa vrátili domov zo zajatia (porov. Ezd 2,1-67; Neh 7,4-69). V tejto chvíli nechceme riešiť historické fakty - či evanjelista sv. Lukáš presne zachováva aj numericky - či všetko uvádzané sa udialo v reálnom čase. Jednoducho prijímame posolstvo tohto opisu: bol nariadený súpis, bolo sa treba vydať na cestu svojho pôvodu, a tam sa podriadiť sčítaniu.
A tak sa vybral aj Jozef s Máriou na cestu. Najskôr sa skúsme vžiť do pozície Jozefa a Márie. Jozef v Nazarete už isto pripravoval dom pre svoju rodinu. Ako tesár, stolár pripravoval už možno aj kolísku pre dieťa, ktoré sa malo narodiť. Ale prichádza zlomový moment, keď prípravy v nazaretskom dome majú byť na určitú chvíľu zastavené, pretože sa treba vypraviť na cestu do Betlehema. A podľa času, kedy treba putovať a kedy sa má narodiť Ježiš, sa ukazuje, že dieťa sa nenarodí v Nazarete, ale v Betleheme. Možno práve tu Jozef najskôr cíti určitú bezradnosť alebo bezmocnosť, pretože všetko pripravované akoby bolo v tej chvíli zbytočné. Alebo na druhej strane, ešte väčšmi si začne uvedomovať Micheášovo proroctvo z času medzi rokom 740 a 690 pred Kristom. Už vtedy tento prorok predpovedá narodenie Mesiáša v Betleheme: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti“ (Mich 5, 1), a neskôr nám to potom spomínajú evanjelisti. Teda tu sa začne odohrávať príbeh, ktorý má za sebou svetské pozadie - rozhodnutie civilnej moci a zároveň sa začne realizovať Boží plán, ktorý dokáže využiť aj tento moment rozhodnutia zo strany štátu.
Je treba vypraviť sa do Betlehema. Do mestečka, do ktorého sa svojho času ponáhľal prorok Samuel, aby našiel nástupcu za neverného kráľa Saula. Tam našiel Dávida - budúceho kráľa Izraela (porov. 1 Sam 16,1-13). Dívajúc sa na námahu cesty, ktorá stojí pred Jozefom a Máriou, ktorá je v požehnanom stave, akoby sa vopred napĺňali slová, ktoré neskôr napísal svätý Pavol apoštol v liste Rimanom: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré...“ (Rim 8, 28). Budúci Mesiáš ako potomok kráľa Dávida má pochádzať z mesta Betlehema, na čo kladie dôraz práve evanjelista sv. Lukáš, aby zvýraznil jeho budúcu pastiersku službu v poslaní záchrany vyvoleného národa, ale aj ľudí celého sveta. Aj keď v dôvere v Boha, možno prežívajúc práve citované slová, neskôr napísané sv. Pavlom, predsa vydávajú sa do značnej neistoty.
To všetko, čo bolo pripravované na narodenie Ježiša Krista v Nazarete, nechávajú tam. Možno si na cestu zobrať len takpovediac určitú nevyhnutnú „výbavičku“ pre očakávaného Ježiša. Prichádzajú do mesta, kde ich rodina je už tak rozvetvená, že sa nepoznajú, ani ich tam nikto zvlášť neočakáva. Ako to býva pri takýchto situáciách, kde je „nával“ ľudí, a poznáme to z vlastnej skúsenosti, že ak je nejaká sezóna, tak aj ubytovacie možnosti sú oveľa drahšie ako za iných okolností. To môže byť jeden z dôvodov, že sa pred nimi - Máriou, Jozefom a Ježišom, ktorý sa má čoskoro narodiť, zatvárajú dvere. Ale iste, mnohí majitelia týchto ubytovacích zariadení či hostincov, vidiac ženu v požehnanom stave, chceli sa vyvarovať možných ťažkostí a tak ich odmietali. „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Našlo sa jediné miesto, kdesi za mestom.
Či to bola jaskyňa či to bol priestor, kde sa zvykli zatvárať domáce zvieratá, to v tejto chvíli nie je až také dôležité. Jednoducho, tie podmienky neboli v nijakom prípade dôstojné pre narodenie človeka a to ešte tak vznešeného, akým nepochybne Ježiš Kristus mal byť. Možno práve v tomto roku (2021) si môžeme lepšie uvedomiť a porovnať, ako sme z pohodlia svojich príbytkov mohli vykonať sčítanie obyvateľstva, ako sme sa mohli zapísať cez internet. A porovnať to s námahou, ktorou museli prejsť Jozef a Mária, keď niesla dieťatko Ježiša pod srdcom. Ako sme už aj na inom mieste spomenuli, neskôr vyslovené slová proroka Simeona o meči bolesti, ktorý prenikne Máriinu dušu (porov. Lk 2, 35), tie slová sa vzťahujú a vztiahli už skôr aj na Jozefa, ktorý ako zodpovedný muž, manžel chcel zabezpečiť svoju rodinu aj v takom dôležitom momente, akým iste bolo narodenie dieťaťa. Ako správny muž, chcel zabezpečiť všetko. V tej chvíli zvlášť, aby jeho manželka Mária mohla priviesť na svet dieťa v dôstojnom prostredí a v pokoji. Aký meč bolesti musel prenikať jeho dušu, jeho srdce, že nemohol urobiť oveľa viac. Ako to niektorí nazývajú: to bola Golgota sv. Jozefa. Ale nad tým všetkým je jeho veľká ochota, sloboda otvorenosti pred Pánom, keď chcú spolu s Máriou znova a znova naplno plniť vôľu Božiu.
Napriek všetkému prirodzene tak ťažkému, bola tu „plnosť času“ (porov. Gal 4, 4) a začal sa plniť Boží plán príchodu Mesiáša na našu zem, na tento svet. Jeho príchod bol predpovedaný. Ale predstaviť si jeho príchod v detailoch, to bolo iste ľudsky nemožné. Syn Boží nemal, nechcel prísť na svet v nejakej okázalosti. Nie krátko po vyrieknutí proroctva, nie pred očami celého sveta. Ako vnímame už aj doterajší príbeh o príchode Jozefa a Márie do Betlehema, keď títo dvaja tichí a nepostrehnuteľní pútnici sa priam strácali v tom veľkom zástupe prichádzajúcich ľudí bez povšimnutia, môžeme si ešte viac a lepšie uvedomiť, že príchod Ježiša Krista na túto zem sa odohral v tichu a v pokore. A Ježiš celý čas, až do svojho verejného vystúpenia, bol ukrytý pred očami sveta. Sv. Tomáš Akvinský vo svojom diele Summa Theologiae zamýšľajúc sa nad príčinou takéhoto príchodu Boha na zem, sa pokúsil o vysvetlenie tohto javu.
Povedal: „Preto, že Boh chcel vykúpiť tento svet na dreve kríža, bolo potrebné, aby si obliekol smrteľné telo. Ak by bol prišiel v plnej sláve, to všetko by bolo na škodu naplnenia tohto plánu.“ Sv. Pavol apoštol píše:¨hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmiurčil nám na slávu. Nik z kniežat tohto veku ju nepoznal. Veď keby ju boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy“ (1 Kor, 2,7-8). Sv. Pavol píše o ukrytej múdrosti. Keby ju ľudia poznali, neboli by ukrižovali Pána slávy. Keby sa v Ježišovi Kristovi v plnosti prejavila Božia sláva, nielen by sa umenšili zásluhy jeho apoštolov, učeníkov a všetkých veriacich, ale by sa spochybnila a v ľudských srdciach by bola zasiata neistota o ľudskej prirodzenosti Ježiša Krista. A tak by bola aj spochybnená pravda o jeho opravdivom utrpení, ktoré prežil ako bohočlovek. Vieme veľmi dobre, že v neskorších časoch dejín cirkvi sa niekoľkokrát objavil práve tento problém: či Ježiš mal opravdivé ľudské telo a či naozaj trpel alebo išlo o zdanlivé telo a preto aj jeho utrpenie nebolo v plnosti.
Keby Boží Syn nemusel jesť, piť ani spať, keby nebol podriadený zákonom ľudskej prirodzenosti, možno by sa tak len utvrdili v omyle všetci tí, ktorí by vnímali Ježiša len tak „zdanlivo“. Neprijali by ho ako prisľúbeného, predpovedaného Emanuela. Neprijali by ho ako Boha, ktorý sa ponížil, stal sa jedným z nás a žil tak, ako my. Hoci narodenie Bohočloveka je odiate do najväčšej pokory, predsa tu len bolo čosi výnimočné: večný Boží Syn mohol byť počatý len v panenskom lone Panny Márie. Toto počatie sa mohlo udiať jedine z Ducha Svätého. Ťažko si predstaviť, že by to mohlo byť inak. Bolo by to nanajvýš nevhodné, keby hociktorý muž splniac si svoju otcovskú povinnosť, mal by právo nazývať sa otcom Božieho Syna. Boží Syn mohol mať totiž len jedného Otca v plnom slova zmysle a to nemohol byť človek.
Ježiš je „jednej podstaty s Otcom“, ako vyznávame v Nicejsko-carihradsom vyznaní viery. Počatie Božieho Syna bol nepochybne zázrak, a to zázrak nutný. Aj keď si Boh vzal ľudskú prirodzenosť výlučne mocou Ducha Svätého v panenskom lone Panny Márie, predsa česť tohto dieťaťa, ale aj jeho matky Márie bola vystavená nebezpečenstvu v očiach ľudí, ktorí neboli citliví na Božie tajomstvo. Či obom - Matke i Dieťaťu nehrozilo len poníženie a pohŕdanie? Či by hanba nesprevádzala dobré meno toho, ktorý prišiel, aby očistil svet z hriechov, ale aj tej, ktorá ho počala? „Panna počne“ napísal prorok Izaiáš (porov. Iz 7,14; Mt 1, 23). Mohli by sme si predstaviť, aby panna ohlasovala zo striech o mimoriadnej milosti, ktorej sa jej dostalo od Pána?
Napokon, kto by jej uveril? Dokonca, keby aj z jej tváre a z celej jej bytosti vyžarovala neobvyklá skromnosť, jemnosť, čistota, plnosť milosti... to všetko by bolo príliš málo, aby zaručilo vierohodnosť jej svedectva v očiach obyčajných ľudí. A keby sa nad tým aj zamýšľali, iste by svedectvo takéhoto charakteru prijímali ako nejaké prešpekulované tvrdenie. Keby jej Syn neskôr poslucháčom položil otázku: „Kto z vás ma usvedčí z hriechu?“ (Jn 8,46), iste by mu v tej chvíli vytkli práve tú hanbu, ktorá neustále visela nad jeho príchodom na svet. Samozrejme, Boh by mohol učiniť aj zázrak a zjaviť tomuto svetu tajomstvo panenského počatia svojho Syna. Hlas Otca by sa mohol nechať počuť z neba, ako to zaznie aj neskôr na hore Tábor: „Toto je môj milovaný Syn“ (Mt 3,17). Mohlo by byť dodané: „ktorý sa narodil z panny“, ale nebolo podľa Božieho plánu, aby sa to takto udialo. Jeho nekonečnej múdrosti sa páčilo totiž vykonať čo najviac nepravdepodobných zázrakov a to pri použití celkom jednoduchých prostriedkov.
Aby uchránil dobré meno svojho Syna, jeho Matky od klamlivých podozrievaní, úplne stačilo, že tajomstvo Ježišovho počatia ukryl pod ochranu svätého a pravého manželstva. Najsvätejšia Panna Mária potrebovala manžela nielen preto, aby bránil jej česť, ale rovnako, aby sa postaral o materiálne potreby dieťaťa, ktoré malo prísť na svet. Je to naozaj veľmi podivuhodné, ak sa berie do úvahy fakt, že dieťa bolo Božím Slovom a teda vo svojej podstate živiteľom všetkých stvorení. Teda bolo TÝM, od ktorého všetko, celé stvorenie prijíma život, jeho udržiavanie, aj rast. Azda by sa mali jedného dňa tieto úlohy vymeniť a stvorenie by sa malo stať živiteľom svojho Stvoriteľa?
Tak sa vlastne stalo. Ten, ktorého prozreteľnosť sa rozlieha na celý svet, očakáva pomoc od ľudskej bytosti, totiž prichádza na svet ako bežné dieťa. Nahé, bezbranné, slabé, neschopné inak vyjadriť svoje životné potreby ako plačom a neartikulovanými zvukmi, kým povyrastie, nenaučí sa ako ostatné deti rozprávať.... Boh, ktorý chcel, aby sa nad každým dieťaťom skláňal otec a matka, prial si aj pre seba, aby po boku Márie bol postavený človek s hlboko otcovským srdcom, ktorého úlohou bolo s láskou sa starať o Dieťa - zabezpečiť pre neho pokrm, oblečenie, strechu nad hlavou. Ale nielen tieto materiálne veci, ale zvlášť mocné a zároveň nežné otcovské ramená a srdce, drobné i väčšie každodenné skutky lásky, výchovu... Večné Slovo chcelo mať rovnako ako iné deti, ochrancu uprostred mnohých nebezpečenstiev, ktoré mu hrozili. Pomoc uprostred mnohých ťažkostí a ľudského neporozumenia. Nebeský Otec vedel, že veľa rokov bude jeho Syn bezbranný, pozbavený kráľovskej stráže a služby anjelských chórov. A pokiaľ túto detskú slabosť nenahradí moc, aby sa mohol sám chrániť, Ježiš práve v týchto situáciách ohrozenia potreboval oporu v silných ramenách otca. To všetko bolo zverené Jozefovi hneď od počiatku. Od počiatku ľudských dejín, kedy Božia múdrosť povolala k bytiu prvého človeka. Už vtedy Boh potvrdil, že nie je dobré, aby bol človek sám, a tak mu učinil zodpovedajúcu pomoc, ktorá mu bola a je podobná (porov. Gn 2,18).
Keď prišiel čas, „plnosť času“, aby napravil nešťastie, aké ľudstvo zvolalo samo na seba, Boh znova potvrdil, že nie je dobre, aby panna, ktorá má počať Vykupiteľa, bola sama, bez opory a pomoci. Jozef bol ovocím veľkého Božieho plánu. V mysli Božieho plánu on bol predurčený na to, aby dal tomuto dieťaťu, ktoré sa má narodiťa jeho Matke dom, ktorý by aj v očiach ľudí bol považovaný za normálny, prirodzený, bežný. Jozef sa teda mal stať strážcom výnimočného a jedinečného „kláštora“, ktorého „regulou“ bude mlčanie, jemnosť, zastretie tajomstva a úcta k panenstvu Márie i slabosti dieťaťa Ježiša. Teda vďaka Jozefovi dobré meno Márie a Jozefa nevyvolávalo ani najmenšie podozrenie. Keby tento človek - Jozef - bol kedykoľvek vzatý za svedka, bol by zo všetkých najviac vierohodný, pretože by mohol neustále tvrdiť, že to všetko je v norme prirodzeného poriadku.
Teda do určitej miery by sme mohli v tejto chvíli hovoriť, že Ježiš bol „perlou“ a Jozef „lastúrou“, ktorá chránila ďalší rast, rozvoj tejto nádhernej „perly“, ktorá sa volá Ježiš. „Lastúra“ ho mala neustále chrániť, a tak to aj bolo. Jozef bol potrebný na to, aby svojou mlčanlivosťou a svätou prítomnosťou chránil tajomstvo panenského vtelenia, pokiaľ identita tohto Dieťaťa nebude verejne odhalená. Apoštoli neskôr dostanú misiu, aby svetu ohlasovali tajomstvá Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Jozef toto tajomstvo počas života pred svetom neustále ukrýval. To bola zase jeho misia. Možno je tu zaujímavý postreh sv. Ignáca Antiochijského, ktorý s určitým rizikom vyslovil tvrdenie, že Jozef chránil tajomstvo Ježišovho počatia a „zacláňal“ ho dokonca pred samotným diablom.
Táto mienka sa aj rozšírila, totiž nachádza svoje zdôvodnenie vo Svätom písme, odkiaľ možno vyvodiť, že Satan nikdy nevedel jasne a bez pochybností, že Ježiš je Božím Synom. Táto nevedomosť vyplývala z faktu, že satanská inteligencia nemá schopnosť plného prieniku Božích tajomstiev a úmyslov, pokiaľ to Boh nedovolí. Aj táto ochrana, ktorú neustále vytváral sv. Jozef vo svojom mlčiacom tajomstve, bola ochranou aj pred satanom. Teda Boží plán spočíval aj v tom, že Jozef sa bude starať o pannu, ktorú vybral Boh a ojej Syna, že ich bude sprevádzať do Egypta, keď nadíde ťažká chvíľa ich prenasledovania. Jozef bude v pote tváre pracovať, aby uživil rodinu, pokiaľ Ježiš nevyrastie natoľko, aby sa mohol postaviť po jeho boku k ťažkej práci, ktorú bude sám vykonávať veľa rokov. Akej veľkej cti sa dostalo Jozefovi! Dal strechu nad hlavou Stvoriteľovi celého sveta. Dával jesť Božej prozreteľnosti, ktorá udržiava v bytí všetko stvorenie. Staral sa o ošatenie Pána, ktorý sám zaodieva poľné ľalie v oveľa väčšej nádhere, ako boli rúcha kráľa Šalamúna (porov. Lk 12, 27). Otcovskou starostlivosťou „vládol“ nad tým, k Otcovi ktorého sa všetci kresťania obracajú slovami „Otče náš“.
Akokoľvek čestná, vznešená bola úloha, ktorú Boh zveril Jozefovi, predsa len Boh od neho očakával v plnej miere zrieknutie sa seba. V každej službe Božieho povolania sa človek musí najskôr zbaviť seba samého, aby mal na mysli a v srdci jedine hľadanie Božej vôle. Aj preto Jozefova duša musela byť neustále pripravená na veľké zriekania, na dobrovoľné a úplné popretie seba samého. A preto Boh, ktorý si pred vekmi vybral Jozefa, sám sa postaral o to, aby ho duchovne pripravil na prijatie tejto úlohy. Nikto, kto dennodenne vídaval Jozefa, chodiaceho ulicami Nazareta či dvíhajúceho na ramená ťažké trámy, či tiež vracajúceho sa z práce, nikto nepodozrieval tohto skromného remeselníka z neobyčajného predurčenia, bez ktorého účasti by Boží plán vtelenia nemal šancu na úspech. Jozef každou črtou svojho života bol teda v službe Boha. A môžeme povedať, že každou touto črtou alebo jednotlivými črtami mohol osloviť aj nasledovníkov.
Hypoteticky by sme mohli takto hovoriť napríklad o sv. Benediktovi z Nursie, patrónovi Európy, ktorého heslom bolo „Ora et labora“. Počiatky pôsobenia tohto veľkého svätca by sme mohli porovnať práve so skrytou a tichou službou sv. Jozefa Pánu Bohu. „Modlitba a práca“ napĺňali nazaretský dom i nazaretskú dielňu. „Ora et labora“ - čistota toľkých panicov a panien. Odvaha a zároveň tiché prijímanie mnohých údelov - aj uponíženia. pokorení, ale pritom naplno otvorená služba Božiemu plánu. Teda, celkovo hodnotiac postavu, osobnosť sv. Jozefa, jeho účinkovanie, jeho zapojenie do Božieho plánu, povolanie, ktoré sa mu dostalo v službe Ježišovi a Márii, všetko, o čom sme mohli meditovať počas celého roku svätého Jozefa, to všetko nás mohlo v značnej a silnej miere osloviť.
Napriek tomu všetkému je možné a aj treba povedať, že je veľa „ciest“, ktoré zvolávajú na jednotlivých ľudí i na celé ľudské spoločenstvo zvláštne Božie požehnanie. Poznáme cestu Božieho milosrdenstva, ktorú mnohí prijali, ale nie všetci. Prežívali sme Fatimský rok a Mariánsku cestu, ale nie všetci sa otvorili tejto možnosti duchovnej obnovy a Božieho požehnania. Boli takí, ktorí povedali priamo: To nie je pre mňa, to nie je pre nás - táto mariánska cesta. Tak to bolo a je aj s Rokom sv. Jozefa. Čo všetko sme mohli získať, keby sa aktívne zapojili do jeho prežívania takmer všetci.
Nie je dobré, ak sa zostáva pri „surfovaní“, t. j., ak sa zostáva len na povrchu bez snahy zostúpiť do hĺbky. Na „plytkosť1 viery upozornil už jeden z našich vierozvestov sv. Konštantín - Cyril v dišpute s Chazarmi. Tak môžeme rozumieť i varovné slová Svätého Otca Františka, ktoré opakovane vystríhajú pred „rýchlymi riešeniami“, ktoré vo svojej nerozvážnosti bývajú často veľmi škodlivé. Ako potom rodič, kňaz, vychovávateľ..., ktorý sám „surfuje“ na vlnách života len tak „povrchne", ako seba i jemu zverených znaviguje na hlbinu?... Preto musí najskôr sám neustále zaťahovať na hlbinu osvedčených a pevných podloží duchovného života! Hlboký a pevný základ života viery a otvorenia sa pred Bohom bol u sv. Jozefa nespochybniteľný. Preto bol tak vynikajúco pripravený na Pánove výzvy, ktoré Pán adresuje v obmenách každému z nás aj dnes. Zachytíme ich a zrealizujeme len vtedy, keď budeme nasledovať príklad sv. Jozefa prežívaním osobného a intenzívneho duchovného života.
Existujú osvedčené cesty duchovnej hĺbky aj skrze ľudové prejavy zbožnosti, na ktorých vyrástli generácie veriacich a veľkí svätci. Asi neexistuje svätec, ktorý by „nenasával“ silu duchovného života z mariánskej úcty. Tí istí svätci zároveň priamo alebo nepriamo čerpali svoju duchovnú silu aj z úcty k sv. Jozefovi. Aj novodobé hnutia, ktoré majú svoj pôvod nie v náhlom vzplanutí, ale v Božom Duchu, prijímajú za prirodzenú súčasť svojej spirituality, samozrejme, Eucharistiu, mariánsku úctu, ale sa ukazuje, že čoraz viac budú stavať aj na úcte k sv. Jozefovi. Apriorné odmietanie osvedčených pilierov duchovnosti akoby chcelo predznamenať zánik zdanlivo účinných akcií, prúdov... Očakávanie: byť požehnaním pre tento svet, sa bude stále riadiť odporúčaním: „nepripodobňujte sa tomuto svetu...“ (Rim 12, 1).
Každé pripodobenie sa svetu môže síce priniesť okamžitú pozornosť a zdanlivý úspech, ale nezorientovaným hrozí nebezpečenstvo duchovnej ujmy. [1] „Choďte za Jozefom“ a vždy stretnete Ježiša a Máriu! Takto vždy nájdete Svätú rodinu, v ktorej náručí sa nikto nestratí. Zanedbanie náležitej duchovnej starostlivosti (aj sebavýchovy), bude raz volať na zodpovednosť takto (ne-)konajúcich služobníkov „nepravdy“ pred budúcimi generáciami, ale hlavne pred Bohom. Hoci skúsenosť ukazuje, že po mnohých rokoch už budú aktéri nepravdy nepostihnuteľní, a tak aj nejaké spätné posúdenie sa môže javiť ako zbytočné. To je bolesť ľudskej (ne-)spravodlivosti. Ale po tom istom čase sa odhalia aj verní svedkovia viery i charakterní svedkovia pravdy, ktorí sa pre toľkých ďalších môžu stať príkladom pri formovaní ich životného štýlu.
Sv. Jozef má v nebi veľké slovo. Mohol veľa vyprosiť, ak by mal veľa prosebníkov tu na zemi. Ježiš dokázal zažať svetlo evanjelia cez dvanástich zapálených apoštolov. Čo všetko sa mohlo udiať v Roku sv. Jozefa na jeho príhovor, ukáže čas a hlavne večnosť, aký bol tento čas milostivý na zapálenie nového Božieho svetla v jednotlivých ľudských srdciach, ale aj v celom ľudskom spoločenstve. Niekedy sa tieto aktivity javia ako v známom príbehu o stále nariekajúcom človekovi, ktorý neustále vytýkal Bohu, že nikdy nevyhral veľkú sumu, až napokon dostal od Boha odpoveď, výzvu, aby si konečne kúpil lós. V našich rukách, úsiliach by to zaznelo asi takto: „Konečne prilož ruku k dielu aj ty, a otvor sa pôsobeniu Božej milosti. Nečakaj, že všetko za teba urobí niekto iný alebo, že sa to urobí samo.“ Všetci sme podľa vzoru sv. Jozefa tiež určitými správcami majetku.
V duchovnom slova zmysle, majetku nášho duchovného bohatstva, ktorého teplo - ako v každej rodine - udržiava žena a v Cirkvi Panna Mária. Preto vo veľkej dôvere k nej upierame svoj pohľad. V tajomstve Božieho plánu sa Boží Syn stal dieťaťom, a tak sa stal členom ľudskej rodiny, Svätej rodiny a ľudského spoločenstva. Boh Otec zveril dieťa Ježiša najlepším opatrovníkom a ochrancom - Márii a Jozefovi. Keďže každý pokrstený sa stáva Božím dieťaťom, automaticky' dostáva k ochrane vynikajúcu pomoc tých istých starostlivých ochrancov a pomocníkov, ktorí sa osvedčili v Ježišovom živote. Je len na nás, či podľa príkladu Ježiša - dieťaťa sa aj my budeme zaujímať o tak vynikajúcu pomoc, akú ponúkajú a poskytujú Mária a Jozef. Sme Božie deti v bezpečnej ochrane Márie a Jozefa. Pamätajme na to a buďme za to vďační. Ježiš „nemá šancu“ niečo odmietnuť, čo bude pre dobro nášho duchovného života, keď mu naše prosby predložia Mária a Jozef.
Ale týmto príbeh, ktorý nás motivuje k tomu, aby sme sa nechali viesť za ruku sv. Jozefom. nekončí. Je tu ešte útek do Egypta, ktorý tiež treba absolvovať. Do Betlehema sa vybral Jozef s Máriou podľa rozhodnutia svetskej moci. Ale aj to bolo v Božom pláne, veď Ježiš sa podľa proroctva mal narodiť v Betleheme (porov. Mich 5,1). Do Egypta uteká z Božieho poverenia, odovzdaného mu vo sne (porov. Mt 2,13), pred hrozivou mašinériou svetskej moci. A pritom Herodes tak „milo prosil“ Troch mudrcov, nech mu oznámia miesto Ježišovho narodenia (porov. Air 2,8). Ako veľmi aj v takých chvíľach treba nasledovať Jozefov príklad, ktorý aj teraz poslúchol Boha a utekal do bezpečia Egypta pred ľudskou falošnosťou, zákernosťou a smrťou.
Nebola to jednoduchá cesta. Nepohodlné cesty, striedanie domov - ak nejaké našli kvôli nocľahu, v noci zima, cez deň horúčava, nebezpečenstvo hroziace od zvierat i ľudí. Týchto ciest sa obávali aj tvrdí rímski vojaci. A predsa, sú chvíle, keď aj takúto cestu úniku a zároveň ohrozenia je treba prijať a absolvovať pre osobnú záchranu aj pre záchranu svojich drahých. Veď len zvážme, že podľa Herodesovho príkladu úlisnosti, koľkí aj dnes sa nám vysmievajú priamo do očí a hovoria: Aký prežitok je tradičné manželstvo! Akým prežitkom je manželská vernosť, nerozlučiteľnosť. Ako nám nahovárajú, že zákon dovoľuje zabíjať počatého človeka. V niektorých krajinách sú už zákony, ktoré dovoľujú zabíjať aj chorých ľudí.
Ďalšie nahovárané klamstvá nám znova pripomínajú, ako je možné šliapať aj iné prirodzené hodnoty. A my týmto ľuďom - ktorí nám to hovoria priamo do očí - my im veríme, pritakávame, počúvame ich viac ako Boha. Volíme ich a ideme za nimi. Najhoršie je, že deti, mladí ľudia sú odkázaní na takéto mienky, ak im nie je podaná pravda o živote a Božom aj prirodzenom zákone naozaj v pravde! Čo si ponesie mladá generácia oklamaná úlisnými mienkami? Ako bude vychovávať ďalšiu generáciu? „Ale potom, koho voliť? Aj tu musíme v modlitbe prosiť Pána, aby nám daroval charakterných „Jozefov“ verejného života, ktorí nebudú veľa rozprávať, ale keď to bude potrebné, tak budú aj hovoriť. No predovšetkým budú odvážne hájiť princípy prirodzeného zákona. Našou úlohou je nielen prosiť o „Jozefov“ v politickom živote, ale ich aj naďalej podporovať a stáť pri nich, aby sa im z dosiahnutých výšok možno nezakrútila hlava, ale najmä preto, aby podporovaní našimi modlitbami dokázali obstáť v tých tlakoch, ktoré na danom mieste nutne budú prežívať.
Aj tu môžeme hovoriť o svedkoch podľa Jozefovho charakteru spravodlivosti a čestnosti. Možno práve v tomto dostávame odpoveď na otázku o zmysle ľudskej rehabilitácie po rokoch alebo až po smrti. Takto chápaná rehabilitácia zvykne z ľudského hľadiska potvrdiť nových svedkov pravdy a z Božieho hľadiska svätcov. Ak chceme, aj v tomto geste môžeme rozpoznať Jozefovu črtu: ako sv. Jozef bol počas svojho života v tieni Ježiša a Márie a neskôr bol v dejinách Cirkvi dlho „zabudnutý“, za posledných 150 rokov sa oveľa intenzívnejšie posúva do centra života Cirkvi. A ak sa aj obávame zabudnutia v ľudskej pamäti. Božej pamäti sa to stať nemôže. Práve súd po smrti, na ktorý treba zvlášť pamätať ako na povzbudzujúci motív, keď ľudská (-ne)spravodlivosť víťazí nad skutkami lásky a pravdy, ako sato napr. dialo pri zabíjaní nevinných detí v Betleheme, či pri Ježišovom ukrižovaní na Golgotě, ako aj pri ďalších nespravodlivostiach v dejinách ľudstva.
Za príklady, na ktoré sa nemôže zabudnúť, môžeme považovať mučeníkov a vyznávačov z nedávneho obdobia komunistického režimu. Vtedy torturovani, súdení i neodsúdení, prenasledovaní, väznení i likvidovaní biskupi, kňazi, zasvätené osoby, veriaci i mnohí statoční svedkovia pravdy, ktorí tak konali na základe slobody svedomia - sú dnes oficiálne rehabilitovaní. Po dlhých rokoch už aj od ich smrti je im prinavrátená ich vtedy zničená ľudská dôstojnosť a ich dobré meno. Znova sa tu objavuje „jozefovský syndróm zabudnutia a oživenia“. Avšak vieme všetkých týchto svedkov pravdy a slobody náležíte prijať a oceniť? Alebo sme už ľahostajní voči ich nespravodlivému ľudskému príbehu? Alebo má niekto zámer, aby sme si už týchto trpiteľov nevšímali, nepripomínali a nemali v úcte?
Necítime, že aj súčasní predstavitelia novotvoriacej sa Európy chcú v nás udržať predstavy o vtedajších svedkoch a mučeníkoch presne v tej podobe, ako ich vykreslil vtedajší totalitný režim? A túto predstavu „v trochu upravenej podobe“ preniesť aj na súčasných reprezentantov Cirkvi na všetkých úrovniach? Obnovenie úcty k sv. Jozefovi môže naštartovať v nás aj úctu a vďačnosť voči mučeníkom a svedkom viery nie tak dávneho času. Hoci to môže vyznieť prekvapujúco, končiaci sa Rok sv. Jozefa nás môže posunúť aj v tejto rovine. Ako sme sa usilovali lepšie spoznať význam sv. Jozefa v živote našej viery, môžeme v sebe rozhojniť ešte väčšiu vďaku Pánovi za všetkých v našom národe, ktorí svedectvom a utrpením udržiavali plameň fakle našej viery, ktorý môžeme držať v rukách aj v tomto čase. Aj to môže byť jeden z odkazov Roka sv. Jozefa: takto vnímať a uskutočňovať Jozefovu spravodlivosť. Spravodlivosť, ktorá sa nekláti podľa situačnej morálky, ale korení v hodnotových princípoch. Taký človek je podľa vzoru sv. Jozefa pripravený na skúšky života a na nové výzvy. Rok sv. Jozefa mohol byť aj o takom smerovaní.
Čo by robil svätý Jozef v čase, v ktorom žijeme my? On by iste utekal od týchto myšlienok a hľadal bezpečie na mieste, ktoré mu ukáže Boh. To znamená, že aj dnes by mala každá rodina, ktorá chce zostať verná Bohu, zbaliť sa a utekať z tohto sveta? A kam? Veď severná hemisféra je už presiaknutá uvedenými myšlienkami a ďalšie časti sveta majú svoje nástrahy. Tu treba znova prosiť o svetlo a silu a možno znova - ako za totality -vytvárať spoločenstvá viery, ktoré sa budú navzájom podporovať, ale zároveň aj prekvasovať upadajúcu spoločnosť. Treba prosiť Pána, aby tak ako vtedy, aj dnes, viedli tieto spoločenstvá kňazi plne oddaní Bohu, Jozefovia našich čias! V celom spektre spoločnosti potrebujeme mužov - Jozefov. Potrebujeme Jozefov - otcov, kňazov, politikov, športovcov, robotníkov, pedagógov, mysliteľov lekárov.
Teda, aby každý muž svojím vkladom, stál na strane života, aj keď vlny „tsunami“, ktoré ničia životy duší, sú také mocné a javí sa, akoby stále viac naberali na svojej sile. Je to nesplniteľné prianie? Jeden takýto ideál „vykresal'' Boh v ženíchovi Panny Márie a v Ježišovom pestúnovi Jozefovi. Ale Boh tak urobil veľakrát aj predtým. A odvtedy tiež už veľakrát urobil to isté, keď vystúpili Bohom povolaní ľudia s charizmou sv. Jozefa. Tak to bude aj v našom čase, ak v dôvere predstúpime pred Pána a v pokornej prosbe vyriekneme: Pane, obdaruj aj mňa - muža - charizmou sv. Jozefa. Ukry ma pod Jozefov ochranný plášť a znova ma pošli na miesto, ktoré si mi vyznačil v živote. C ítite, aké j e dôležité ponúknuť seba a prevziať zodpovednosť za mnohé veci, ktoré sa budú diať? Ak cítime túžbu byť poslaní, už sme v sebe začali odhaľovať Jozefovu charizmu. Ak sme pocítili túžbu dať sa k dispozícii Bohu, ale inou cestou, možno máme inú charizmu poslania v Božom pláne. Ak sme celkom nič nepocítili, je to dobré? Nie, je treba niečo urobiť vo svojom duchovnom živote?
V rámci epilóguje azda namieste zodpovedať ešte elementárne otázky: Bol sv. Jozef v Roku, ktorý mu bol osobitne zasvätený, „umelo“, takpovediac „násilne“ postavený do centra života Cirkvi? Alebo to bol oprávnený počin, ktorý cez ženícha Panny Márie má napomôcť obnovu Cirkvi? Reakcie na položené otázky už vlastne boli dané vo vnútri každého človeka ešte počas sláveného roka. Ktorá z odpovedí je hlasnejšia, ale hlavne pravdivejšia: tá, ktorá chce sv. Jozefa ponechať v zabudnutí, alebo tá, ktorá skrze osobu sv. Jozefa vidí obnovujúcu sa vitalitu Cirkvi? Možno v tejto chvíli pomôže nájsť správnu odpoveď stručná charakteristika sv. Jozefa, ktorú by sme si dovolili ponúknuť na záver našich zamyslení: Sv. Jozef prijal Boží plán v hlbokej pokore a pohotovosti a vzdal sa všetkých svojich plánov a ambícií. Zároveň je pre nás veľkým učiteľom ako milovať Ježiša a Máriu vo svojom živote. Opravdivý ctiteľ sv. Jozefa sa preto bude učiť a cvičiť práve v tom: ako byť pohotovo pripravený na Božie oslovenia a ako pestovať správny vzťah k Ježišovi a Márii.
To sa podarí, ak ctiteľ sv. Jozefa bude stáť pred Pánom v pokornej otvorenosti. Nasledovať príklad sv. Jozefa pomôže každému z nás odhaliť svoje miesto v Božom pláne a naplniť Božiu vôľu. Tak ako Boh rátal vo svojom pláne so sv, Jozefom, ráta aj s každým z nás, aj keď každému bude zverená iná úloha. Ale práve takto, cez rôznosť úloh každého človeka chce Boh obnoviť nádheru mozaiky Cirkvi. Ak sa jednotlivé sklíčka začnú rozbíjať alebo z mozaiky vypadávať, obraz Cirkvi bude postupne strácať svoju krásu. Rok sv. Jozefa ponúkol šancu každému z nás cez nasledovanie jeho príkladu, obnoviť kvalitu svojho sklíčka a prispieť k reštaurovaniu celého obrazu Cirkvi. Takže oprávnene môžeme hovoriť o novej vitalite, novej jari Cirkvi aj cez sv. Jozefa a jeho nasledovania v pokore a pohotovosti pred Bohom a v láske k Ježišovi a k Márii. A napokon, sv. Jozef nás v šľachetnom úmysle ho nasledovať nenechá osamotených. Bude nám aj naďalej pomáhať, a tak ako zodpovedne chránil Svätú rodinu, bude chrániť aj naše rodiny i rodinu Cirkvi.
Vianočný čas je aj o rodine, na čo v Roku rodiny nechceme zabudnúť, ale v konečnom dôsledku celá Jozefova služba a ochrana bola v prospech Svätej rodiny. Tak aj novodobí Jozefovia - kňazi, ktorí neustále prehlbujú svoj vzťah s Ježišom a majú živú mariánsku úctu, budú vždy najbezpečnejšími ochrancami rodiny. Taký príklad kňazov si všimnú najmä otcovia rodín a budú ho nasledovať. Taká atmosféra bude vplývať aj na dorastajúcich mladíkov, ktorí budú tiež počuť hlas Boha, cisára i Herodesa, no budú sa učiť rozlišovať tieto hlasy, aby jasne vedeli, kedy a koho poslúchnuť a kedy neposlúchnuť. Útek do Egypta nie je poslednou zastávkou, ktorú Jozef absolvuje. Znova napomenutý vo sne vstáva, aby sa vrátil. Nie do Betlehema, ale do Nazareta. Tam všetky svoje sily naďalej venuje tomu, aby Ježiš rástol v múdrosti a sile (porov. Mt 2,19-23). Úlohou všetkých, ktorí chcú nasledovať sv. Jozefa i ďalej je to, aby okolo seba a hlavne v sebe vytvorili priestor, aby Ježiš mohol naďalej plne rásť v dušiach, v spoločenstve rodín, v Cirkvi. Aby boli pripravení i na ďalšie skúšky života, ktoré prídu vo svojom čase. Kiež nám dá sv. Jozef dostatok takýchto ľudí, ktorí budú nasledovať jeho príklad. Príklad, ktorý chce byť v službe Božieho Syna Ježiša Krista a jeho Matky Márie. Úprimne prosíme za dar verného prežívania povolania pre každého jedného z nás na príhovor sv. Jozefa, ale aj za nové povolania: „Sv. Jozef, ty si vychovával najvyššieho Veľkňaza Ježiša, keď ti bol zverený ešte ako dieťa. Pros u Ježiša za terajších i nových kňazov. Pros tiež za rodičov a vychovávateľov, aby podľa tvojho príkladu a s tvojou pomocou vychovávali z detí mladých ľudí, ktorí ochotne pôjdu za Božím hlasom v povolaní, do ktorého ich volá Pán. Amen.
[1] Tu nehovoríme o odmietaní nových spôsobov evanjelizácie, ale o nemenných princípoch života viery a duchovného života.
[2] „Ó slávny patriarcha, svätý Jozef, ty, ktorého si Boh vyvolil spomedzi všetkých mužov, aby si bol vo svete hlavou najsvätejšej z rodín, vrúcne ťa prosím, rozprestri na mňa svoj presvätý plášť a staň sa ochrancom a správcom mojej duše! Od tejto chvíle si ťa vyberám za svojho otca, ochrancu, poradcu, patróna a prosím ťa, aby som mohol zveriť do tvojho správcovstva aj svoje telo, dušu, všetko čím som, všetko, čo vlastním, svoj život i svoju smrť. Pohliadni na mňa ako na jedno zo svojich detí; ochraňuj ma pred zradnosťou mojich nepriateľov, viditeľných i neviditeľných; pomáhaj mi v každom čase vo všetkých mojich potrebách; utešuj ma v horkých chvíľach života, no najmä v hodine mojej smrti. Prihovor sa za mňa čo len jedným slovom u Božského Vykupiteľa, ktorého si bol uznaný držať v náručí, i u Preblahoslavenej Panny Márie, tvojej najčistejšej manželky. Vypros mi tie požehnania, ktoré ma privedú k spáse. Amen.“
Použitá literatúra:
CALLOWAY, D., H.: Zasvätenie sa svätému Jozefovi. Zachej.sk, 2021.
CRESPI, O., NEGRI, F.: Józef człowiek, ktorý prowadzi do Boga. Częstochowa, Święty Paweł, 2017.
GASNIER, M.: Józef milczący, Poznań, Flos carmeli, 2013.
HRABOVECKÝ, P; BARTEK, F. (ed): Jozef 2,1. Bratislava, Postoj media s.r.o., 2021.
MARTINEZ, R., L.: Józef słuchający. Poznań, Flos carmeli, 2014.
PIGULA, J. (ed): Žiť ako Jozef Bratislava, Postoj media s.r.o., 2021.
PELANOWSKI, A.: Dom Józefa. Częstochowa, Wydawnictwo Paulinum, 2017.
SILVA, M., F.: Bóg wie lepiej. Kraków, Wydawnictwo AA, 2018.
Święty Józef Edycja Świętego Pawła, Częstochowa, 2017.
